Všetko vybavíte pod jednou strechou

História zlata

11.09.2018 11:43

Zlato má dlhú a komplexnú históriu. Prvý objav zo zlata symbolizoval bohatstvo a zaručenie sily. Zlato spôsobilo posadnutosť u mužov a národov, zničilo niektoré kultúry a dávalo silu ostatným.

Archeologické vykopávky naznačujú prvé použitie zlata na Strednom východe, kde sa objavila prvá známa civilizácia. Zlaté egyptské šperky boli nájdené v hrobke kráľovnej Zer a kráľovnej Pu-abi Ur v Sumerii a sú najstaršími príkladmi nájdených šperkov od tretieho tisícročia pred naším letopočtom. V priebehu storočí bola väčšina egyptských hrobiek vykradnutá, ale hrobka Tutanchamóna bola objavená nerušene modernými archeológmi. V ktorej bola objavená najväčšia zbierka zlata a šperkov na svete, objav zahŕňal i zlatú rakvu, ktorej kvalita ukázala v pokročilom stave na egyptské remeselníctvo a zlatú prácu (druhé tisícročie pred n.l.).

 

Perzská ríša, dnešný Irán, často používala zlato na výrobu umeleckých diel ako súčasť náboženstva Zoroastrianism. Perzské spracovanie zlata je najviac známe pre svoje zvieracie umenie, ktoré bolo upravené potom, čo Arabi dobyli oblasť v 7. storočí nášho letopočtu.

Keď Rím začal prekvitať, mesto priťahovalo nadaných remeselníkov zlata, ktorí vytvorili zlaté šperky širokej škály. Použitie zlata v Ríme neskôr rozšírili predmety do domácností a nábytok v bytoch vyšších tried. Do tretieho storočia nášho letopočtu, občania Ríma nosili náhrdelníky, ktoré obsahovali mince s obrazom cisára.

Keď sa kresťanstvo začalo šíriť cez európsky kontinent, Európania prestali pochovávať svojich mŕtvych s ich šperkmi. V Amerike, bola zručnosť Pre-Columbijskej kultúry v užívaní zlata vysoko pokročilá dávno pred príchodom španielov.

Indickí zlatníci zvládali väčšinu techniky známu svojimi európskymi rovesníkmi, po príchode Španielov. Boli adeptmi na filigránu, granulácie, lisovanie a kovanie, vložkovanie a stratené voskové metódy. Španielski dobyvatelia tavili väčšinou zo zlata, ktoré sa od obyvateľov tohto regiónu našlo na zostávajúcich príkladoch, modernými výskumami hrobov. Najväčšie náleziská zlata z týchto čias boli v Andách a v Kolumbii.


Správa o objave zlata v regióne Spojených štátov by mohla mať za následok tisíce nových osadníkov, mnohí riskujú svoje životy nájsť zlato. Zlato bolo objavené v mnohých západných štátoch, z ktorých najznámejší výskyt bol v Kalifornii pri mlyne Sutter v roku 1848. Inde boli zlaté horúčky v Austrálii v roku 1851, Južnej Afrike v roku 1884 a v Kanade v roku 1897.

 

 

 

 

 

Zlatý štandard mal stabilizovať vzostup globálnej ekonomiky, ktorá diktovala, že národ musí obmedziť svoju vydanú menu na množstvo zlata, ktoré držal v rezerve. Veľká Británia bola prvá, ktorá prijala zlatý štandard v roku 1821, v 1870 nasledoval zvyšok Európy. Tento systém zostal v platnosti až do konca prvej svetovej vojny, po ktorej USA bolo jedinou krajinou, pokojnou ctiť zlatý štandard. Po vojne iné krajiny ponechali rezervy hlavných mien namiesto zlata. Príchod veľkej depresie označila koniec vývozu amerického zlata v 1930. Do polovice 20. storočia, americký dolár nahrádza zlato v medzinárodnom obchode. Americký program bol zahájený v roku 1986 predajom zlatých a strieborných mincí. Platina bola pridaná do Amerických mincovní v roku 1997. Drahé kovové mince sú mince, ktorých hmotnosť je ocenená v konkrétnych drahých kovoch.

 

Výskyt v prírode[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Zlato (nerast)

Zlato v prírodnej forme

Zlato je v zemskej kôre veľmi vzácnym prvkom. Priemerný obsah je iba 4 – 5 ppb (μg/kg). Aj v morskej vode je jeho koncentrácia veľmi nízka, napriek tomu však vďaka vysokej koncentrácii chloridových iónov nie celkom zanedbateľná. Uvádza sa, že ide o 0,011 μg Au/l. Vo vesmíre pripadá na jeden atóm zlata približne 300 miliárd atómov vodíku.

V horninách sa vďaka svojej inertnosti vyskytuje prakticky iba ako rýdzi kov. Kockový nerast vytvára pliešky a zrná uzavreté najčastejšie v kremennej výplni žíl. Kryštály nie sú hojné, často mikroskopicky rozptýlené v šedom žilnatom kremeni.

Vyskytuje sa rýdze alebo v zliatine so striebrom (elektrum). Po rozrušení žíl sa dostáva do náplavov odkiaľ sa ryžuje. Najbohatšie svetové náleziská sú v južnej Afrike, na Urale, v Austrálii; okruhliaky zlata (nugety, až kilogramové) v Kanade a na Sibíri. V Česku sú zlatonosné žily v stredných Čechách (napr. Jílové u Prahy, Roudný-Zvěstov), v Jeseníkoch (Zlaté Hory) a v okolí Kašperských hôr, na Slovensku pri Kremnici, ale aj v západnej časti Malých Karpát.

V súčasnosti sú ryžovateľné ložiská zlata už prakticky vyčerpané. Ťažia sa preto ložiská, kde je zlato veľmi jemne rozptýlené v hornine a kov sa z horniny získava hydrometalurgicky. Proces spočíva v jemnom namletí horniny, aby sa do kontaktu s roztokom mohla dostať väčšina prítomných mikroskopických zlatých zrniek. Namletá hornina sa potom lúhuje buď kyslým roztokom s vysokým obsahom chloridových iónov a oxidačným prostredím (napr. nasycovanie plynným chlórom alebo pridaním kyseliny dusičnej) alebo naopak roztokom alkalických kyanidov za prebublávania vzdušným kyslíkom. Z roztoku sa potom zlato získava redukciou, napr. prechodom elektrického prúdu – elektrochemicky, keď sa kovové zlato vylúči na zápornej elektróde – katóde. Redukciu je možno previesť aj chemicky pridaním vhodného redukčného činidla (hydrazin, kovový hliník a pod.).

Amalgamačný spôsob ťažby zlata z rúd sa používal v minulosti pre ťažbu z náplavov, v ktorých sa zlato nachádzalo vo forme väčších oddelených zrniek, ktoré sa však už ťažko získavali ryžovaním. Pre tento účel bola zlatonosná hornina kontaktovaná s kovovou elementárnou ortuťou. Vzniknutý amalgámzlata bol po oddelení horniny zvyčajne jednoducho pyrolyzovaný a ortuť bola odparená do atmosféry. V súčasnosti sa tento postup takmer nepoužíva a ak áno, je zlato z amalgámu získavané šetrnejším spôsobom bez kontaminácie atmosféry parami ortuti.

Ekologické riziká ťažby zlata[upraviť | upraviť zdroj]

Hydrometalurgický postup dobývania zlata z nízkoryzostných rúd predstavuje z ekologického hľadiska veľmi rizikový proces. Nasadenie kyanidových roztokov v tonových až stotonových množstvách predstavuje obrovské riziko v prípade, že dôjde k havárii. Príkladom môže byť katastrofálne zamorenie Dunaja kyanidmi z rumunskej hydrometalurgickej prevádzky v 90. rokoch 20. storočia. Výsledkom bola prírodná katastrofa – stovky ton mŕtvych rýb a ďalších živočíchov a porušenie životnej rovnováhy rozsiahleho územia na desiatky rokov. K haváriam podobného druhu došlo niekoľkokrát aj v juhoamerickej Brazílii, keď bola zamorená rieka Amazon a to nielen kyanidmi, ale aj ortuťou, ktorá sa používa pre tzv. amalgamačný spôsob ťažby. Nemožno zanedbať ani problémy s vhodným uložením tisíctonových množstiev vylúhovanej horniny. Jej poľnohospodárske využitie je v súčasnosti prakticky nemožné a tak tvorí iba odpad, ktorého sa ťažobná spoločnosť musí nejako zbaviť.

Využitie[upraviť | upraviť zdroj]

Zlato sa používa najmä na výrobu šperkov a to vo forme zliatin so striebrommeďouzinkompaládiom či niklom. Samotné rýdze zlato je príliš mäkké a šperky z neho zhotovené by sa nehodili pre praktické použitie. Prímesi paládia a niklu navyše sfarbujú vzniknutú zliatinu – vzniká tak v súčasnosti dosť moderné biele zlato. Obsah zlata v klenotníckych zliatinách alebo rýdzosť sa vyjadruje v karátoch.

Zlatý Chedi v Bankoku

Aj veľmi tenký zlatý film na povrchu najušľachtilejšieho kovu ho dokáže účinne ochrániť pred koróziou. Pozlacovanie kovových materiálov sa zvyčajne prevádza elektrolytickým vylučovaním zlata na príslušnom kove, ktorý je ponorený do zlatiaceho kúpeľa a je na neho privedené záporné napätie (pôsobí ako katóda). Okrem toho pozlacovanie zvyšuje hodnotu pokovaného predmetu, ako príklad môžu slúžiť rôzne športové a príležitostné medaily, pamätné mince, bižutéria,elektropriemysel a pod.

Na nekovové povrchy (drevo, kameň) sa zlato nanáša mechanicky, pričom sa využíva fakt, že kovové zlato možno rozvalcovať alebo vyklepať do mimoriadne tenkých fólií o hrúbke iba niekoľkých mikrometrov (z 1 g zlata možno vyrobiť fóliu s plochou až 1 m²). V tomto prípade má zlatá fólia na povrchu pozlacovaného predmetu funkciu nielen ochrannú, ale aj estetickú – pozlátené sochy, časti stavieb.

Vzhľadom k svojej vynikajúcej elektrickej vodivosti a inertnosti voči vplyvom prostredia sa veľmi často používa v mikroelektronike a počítačovom priemysle. Hlavným oborom využitia je tu predovšetkým zaistenie dlhodobej a bezproblémovej vodivosti dôležitých spojov v počítači (kontakty mikroprocesora a zbernice dát). Pre tieto účely sa príslušné kontaktné povrchy elektrolyticky pokrývajú tenkou zlatou vrstvou.

Zlato je už dlhý čas súčasťou väčšiny dentálnych zliatin, teda materiálov slúžiacich v zubnom lekárstve ako výplne zubov napadnutých zubným kazom alebo na konštrukciu mostíkov a iných aplikácií. Dôvodom je predovšetkým zdravotná nezávadnosť zlata, ktoré je natoľko chemicky inertné, že ani po mnohoročnom pôsobení pomerne agresívneho prostredia v ústnej dutine, nepodlieha korózii. Čisté zlato je však príliš mäkké a preto sa v aplikujú jeho zliatiny najmä s meďou, striebrom, paládiom, zinkom, cínomantimónom, niekedy je súčasťou dentálnej zliatiny tiež indiumirídiumródium alebo platina.

Zlato sa využíva aj v sklárskom priemysle k farbeniu alebo pozlacovaniu skla. Na povrch skleneného predmetu sa najskôr štetcom nanáša roztok komplexných zlúčenín zlata v organickej matrici. Po vyžíhaní sa organické rozpúšťadlo odparí a na povrchu skla zostane trvalá zlatá kresba. Pridaním malého množstva zlata do hmoty skloviny sa dosahuje sfarbenie skla rôznymi odtieňmi červenej farby.

Dlhý čas zlato uložené v štátnych bankách slúžilo ako zlatý štandard, garantujúci hodnotu štátom vydávaného obeživa (peňazí). Po druhej svetovej vojne význam zlata ako devízy postupne klesal a túto funkciu celkom prestalo plniť v roku 1971. Pri obchodovaní so zlatom pre bankové účely býva zvykom označovať jeho hmotnosť v trójskych unciach, čo je stará hmotnostná jednotka s hmotnosťou 31,103 g.

 

Zdroj internet 

 

 

© 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorené službou Webnode